Prírodná idylka – Chalúpka a život v prírode.

Všetci z miest sa chceme hrnúť do prírody, žiť v nej, postaviť si v nej malé hobitíny uprostred lesa, pretože príroda pre nás predstavuje záchranu od sveta, ktorý je do značnej miery dehumanizovaný, mechanický, vyčerpávajúci a neprirodzený, chceme sa vrátiť k tomu, čo považujeme za krásne a prirodzené – vrátane mňa samozrejme.. a pritom možno nevieme napríklad ani založiť oheň, rozoznať jedlé od nejedlého, poradiť si s dažďom alebo pri poranení, orientovať sa v lese, nemáme ani potrebnú kondičku a pod. Nuž, bohužiaľ, veľakrát by sme v prírode sami neprežili ani pár dní, pretože nám chýbajú určité dôležité vedomosti našich praotcov a pramaterí a nevieme si ani za pomoci technológii poradiť v každej situácii. Netreba hneď zúfať, pretože osobnou skúsenosťou sa človek môže všetko časom naučiť, pokiaľ teda chce, bez určitých (pôvodne) prirodzených či zdelených znalostí sa však ďaleko nepohne. Je pekné zdieľať obrázky lesa či si spraviť celodennú prechádzku, iné je však napríklad stráviť v lese noc. Síce je to nádhera, priam ako vyšitá zo snovej brožúrky, ale zároveň je potrebné aby si človek vedel v noci udržať teplo, vedel kde sa môže zložiť, bol ostražitý ale pritom nemal z lesa strach. Pokiaľ bude mať k lesu a jeho tvorom dostatočný rešpekt, bude les rešpektovať aj jeho. Taký je zákon. Obávať sa môžu akurát tí bez rešpektu.

Život v chalúpke na okraji lesa takisto nie je len taká tá romantická idyla o tom, že človek sedí celý deň pri krbe a číta si knihu. Nie je to už len únik od vyčerpávajúcej mestskej reality pokiaľ sa stáva vašim spôsobom života. Nie všetko musí byť pre človeka hneď samozrejmé (pokiaľ sa s tým predtým priamo nestretol) a nie do všetkému sa mu samozrejme chce, hlavne keď si uvedomí koľko je okolo takej chalúpky práce (od drobných opráv, starostlivosti o záhradku a okolie, udržiavanie čistoty, po prípravu dreva na zimu a iné). Už len pri šlapaní hore do kopca či po lesných cestičkách (nie všade sa totiž človek dostane bežným autom) si na ďalší krát zvážite, čo všetko potrebujete naozaj nosiť v batohu. Po zvládnutí všetkých týchto “prekážok” – hlavne vlastnej lenivosti ako najväčšej z nich – je to však nádherný pocit. Ten sa naozaj dá prirovnať tej vysnenej idylke. Dýchať čerstvý a zdravý vzduch, natrhať si okolité bylinky a spraviť si z nich jarný šalát, piť čistú vodu z prameňa, z dokorán otvorených dverí na kadibúdke sledovať let orlov alebo hviezdy na nočnej oblohe, to je naozaj na nezaplatenie. Nie je to už len nejaká tapeta s motivačným citátom, ale krásny a reálny prežitok prenikajúci do každej jednej bunky vo vašom tele. Prebudíte sa vo vykúrenej chalúpke, pomilujete sa s vašou blízkou dušou a keď vybehnete nahý na terasu, pred vami sa rozprestiera svieži, voňavý a zelený les. Možno vám naskočí husia koža a pooziabe vám trocha kosti, máte však hneď väčšiu chuť k pohybu a do nového dňa. Pohyb je veľmi dôležitý a pri tomto spôsobe života obzvlášť nevyhnutný – verte tomu, že vám kancelársky pupok veru nehrozí :) Jedlo je zdravé, roboty stále dostatok a väčšinou jete, keď to naozaj potrebujete a nie len tak z pažravosti. Dôležité je aj naučiť sa rozmýšľať dopredu a byť vynaliezavý, pretože zbehnúť do obchodu sa môže rovnať malej túre a tok informácii či telefonický signál nemusí byť vždy a všade dostupný. Samozrejme, čím ďalej od civilizácie ste, tým sa pre vás kontakt s ňou stáva zriedkavejší – suseda stretnete raz za uhorský rok, nevybehnete len tak na pivo s priateľmi a nemôžete čakať ani kontinuálne návštevy vašich blízkych, pretože ste jednoducho príliš ďaleko a málokto má v dnešnej hektickej dobe čas na to, aby chodil často až do takej prdele :)

Môžete však byť sami sebou, vaše náklady na život sú minimálne, nemusíte už svoj život rozlišovať na osobný a pracovný – môže byť už len osobný – čo je vskutku neuveriteľné! Aspoň pre mňa bolo ťažké si na to zvyknúť. Môj osobný život totiž spočíval v trávení času poväčšinou vonku v spoločnosti a domov som chodila len “prebývať”, vykonať v domácnosti to najnutnejšie na jej udržanie, oddýchnuť si, prespať a ráno sa opäť zapojiť do "dôležitého" pracovného kolobehu - aby som si mohla vôbec finančne dovoliť to miesto kam chodím "prebývať". Takto sa človek ráno zobudí a vykonáva činnosti sám pre seba a svojho blízkeho a činnosti spojené so zveľaďovaním svojho okolia. Pritom mu ostane ešte kopec času aj na to čítanie pri krbe. Keď je však potrebné niečo spraviť, nepočká to, pretože na druhý deň už môže byť neskoro - napr. situácia v okolitej prírode sa môže zmeniť. Keďže sa mi ale chalúpka automaticky spájala s miestom, kde chodím “vypnúť”, dlhšie sa mi zvykalo na bežné povinnosti, mala som tendenciu určité činnosti (klasicky) odkladať a veľa vecí som zo začiatku nevedela ako správne vykonať. Nuž, so všetkou touto krásou sa spájajú určité náležitosti, “povinnosti” či nutnosť určitých znalostí, ktoré si možno človek hneď neuvedomí, nemalo by ho to však odradiť od túžby väčšieho prepojenia a súžitia s prírodou či v prírode. Predsa len, základ tohto prepojenia spočíva v tom, že si človek pripomenie ako vnímať plne jej cykly, rytmy a ich vplyv na jeho dušu, organizmus a okolie. "Zakorení" sa a naučí sa viac počúvať ako hlas vetra, tak aj intuície v súvislosti so spoznávaním seba i okolia.

Podotýkam ešte ale, že to bola len chalúpka v lese, bez hospodárskych zvieratiek, s nimi je to ešte o niečom inom. Je to však skvelé - vždy je totiž čomu novému sa učiť a v konečnom dôsledku je to pre človeka naozaj utešivé - aj keď môže pri procese vstrebávania nového zo začiatku hromžiť o dušu, frflať, robiť scény či mrzko vraštiť obočie("Ako to mám všetko vedieť? V živote sú aj omnoho dôležitejšie veci ako to a to. Ja som si prišla predsa oddýchnuť!" a blabla.) Veľakrát som sa nechala nachytať, pretože mi nie všetko bolo hneď samozrejmé, heh, napríklad aj úplná banalita ako je prikladanie dreva do pece či založenie ohňa v nej – a hnevala som sa o dušu keď mi bolo náhodou vyčítané, že som sa o to nepostarala - čo viem, že je celé naozaj vskutku úsmevné :)(No ešte pred posmeškami si to sami vyskúšajte! :)) Tak to veru chodí, keď sa človek dlhé roky (či celý život) nemusí nad takýmito záležitosťami bežne zamýšľať :) Zato som sa však o to viac tešila z toho, keď som neskôr založila oheň takmer z ničoho. Dôležité je nevzdávať sa.. mať dobrý zmysel pre humor a dobrého učiteľa.